Editorial Freelancer by Arpad Kossar: O křehkosti kreativity

Arpad Kossar vystudoval před rokem UAL (University of the Arts London), kde získal titul z módní fotografie. Krátce poté se ocitl zpátky na Slovensku (díky, Brexite, pozn. autora). Během dvou týdnu nafotil svůj první editoriál na zakázku a začal spolupracovat s nejzajímavějšími tuzemskými návrháři. Zdálo se, že všechno konečně zapadlo na své místo. A pak přišlo období ticha. V rozhovoru s Arpadem si můžete přečíst o tom, co vše se dnes očekává od mladého fotografa. A prohlédnout si jeho editorial, který je reakcí právě na to.

Proč jste se rozhodl právě pro Londýn a studium na UAL? Co vám ta zkušenost dala, co byste v Česku nebo na Slovensku nezískal? 

Úprimne? Googlil som školy zamerané na módnu fotografiu a UAL mi vyhodilo ako prvé, haha. Pamätám si však, že keď som videl fotografie od študentov UAL, veľmi sa mi páčili. Chcel som ísť do Londýna, pretože som vedel, že je dosť známy ako mesto, kde sa robia darkroom printy. Bolo to niečo, s čím som chcel začať, no tu som nemal možnosti na farebné printovanie. Práve to je asi jedna z vecí, ktorú mi české ani slovenské univerzity nevedeli ponúknuť. 

Když se podíváte zpět, co byla ta největší lekce, kterou jste si ze školy odnesl do praxe? 

Asi najväčšia lekcia pre mňa bola uvedomiť si, že už nikdy v živote to nebudem mať také jednoduché – že na jednom poschodí môžem nafotiť niečo v profesionálnom ateliéri, potom si vyvolať filmy, urobiť printy v komore a napokon ich digitalizovať. Celkovo mi škola dala neuveriteľne veľa. Lektori nás viedli k tomu, aby sme boli všestranní – učili nás vnímať fotografiu aj z umeleckej stránky, ale zároveň aj z tej technickej. A čo bolo skvelé, dávali nám maximálnu voľnosť v tvorbe. 

Kdo je vaší největší fotografická inspirace – a co konkrétně jste si z jeho/její tvorby přenesl do vlastní práce? 

Mám rád fotografov z rôznych žánrov, takže je ťažké vybrať len jedného. Ak by som mal spomenúť niekoho z fine artu alebo dokumentu, určite by to bol William Eggleston alebo Joel Meyerowitz. Z takých „OG“ módnych fotografov by som vybral Davida Simsa, a zo súčasných asi Sama Rocka. Určite som si z ich prístupu odniesol to, že za fotografiou môže stáť úplne jednoduchý nápad alebo myšlienka, ktorá tú fotku posunie na úplne inú úroveň. 

Píšete, že dnes už nestačí být jen fotografem, ale i retušérem, videomakerem, social media expertem. Když je toho tolik, jaké v tom podle vás může být východisko? Je cesta v ještě větší všestrannosti nebo naopak v úzké specializaci? 

Myslím si, že je to veľmi individuálne. Každý môže svoje umenie prezentovať alebo predávať rôznymi médiami. Skôr som tým narážal na klientov, ktorí od teba často chcú, aby si za rovnaký honorár nielen fotil, ale aj natáčal a nakoniec všetko graficky upravil. 

Jak se podle vás může mladý fotograf prosadit, když se zdá, že dveře k magazínům jsou často zavřené? Co zafungovalo vám – a co byste už dnes udělal jinak? 

Mám dosť nízke sebavedomie a bývam veľmi kritický k svojej tvorbe. Dlho som sa preto neodvážil oslovovať magazíny alebo značky. Keď som to však spravil prvýkrát, hneď z toho vznikli nejaké ponuky na spoluprácu. Uvedomil som si, že som to mohol skúsiť oveľa skôr. Takže v skratke – netreba sa báť oslovovať ľudí a skúšať 

Co pro vás bylo hlavním impulsem k vytvoření tohoto editorialu? 

Z jednej strany to celé začalo ako sranda medzi kamarátmi – že som freelancer a sú proste dni, keď, bohužiaľ, nemám čo robiť. Ale vlastne ani neviem? Túto myšlienku som mal v hlave už dlhšie – rozmýšľal som, ako by sa dalo vizuálne znázorniť celé to „foto-influencerstvo“, 

Jakou emoci nebo náladu by měl u diváka vyvolat? 

Smiech cez slzy 

Popisujete, že odráží pomalé dny a frustraci z nedostatku příležitostí – jak se to vizuálně projevuje na snímcích?

Chcel som to ukázať práve tým ležaním na gauči – to čakanie, ničnerobenie. Rovnako aj fotografie s bielym make-upom vznikli s myšlienkou zachytiť moment „getting ready“, teda akoby prípravu na niečo, čo možno ani nepríde. 

Když se na výsledné fotografie díváte vy s odstupem, co ve vás samotném vyvolávají? 

Asi som spokojný? Baví ma to aj s odstupom času, čo sa mi pri vlastnej tvorbe nestáva často. 

Když přijdou dny, kdy není tolik nabídek a práce, co vám pomáhá udržet motivaci a dál tvořit? 

Milujem fotografiu. Každý deň mi napadajú nové myšlienky a vnímam všetko okolo seba, čo by sa dalo nafotiť alebo nejako zakomponovať do mojej tvorby. Práve tieto voľné dni mi umožňujú venovať sa osobnej tvorbe. 

Pokud by za vámi dnes přišel čerstvý absolvent fotografie, jakou radu byste mu dal, aby neskončil v té stejné frustraci, o níž mluvíte? 

Aj keď to znie slniečkarsky, asi je to pravda – keď sa človek niečomu dlho venuje a baví ho to, tak to raz príde. Nemyslím si, že mám právo niekomu radiť ako fotograf, keďže si ani zďaleka nemyslím, že by som bol úspešný. Jediné, čo by som mu povedal, je, nech sa nebojí skúšať a nech tvorí.